Spočiatku som sa dosť hľadal. Nerozumel som postupom akými sa tu vyučuje. Najskôr preto, lebo cieľ vzdelávania sa trochu líši od toho u nás doma, ale to tu ťahať nebudem, pretože je to téma na iný článok. Dosť na tom, že som sa najskôr musel naučiť rozoznávať seminár od ateliéru. Doma som sa s takou formou seminárov nestretol. Nepamätám si na povinnosť ústne reagovať na vedecký text pred spolužiakmi a profesormi. Znamenalo to, že vopred profesorom pripravený text som si musel doma prejsť sám a potom som sa o ňom mohol rozprávať s ostatnými. Nevedel som čo sa tým presne sleduje a ešte aj dnes má pre mňa seminár a ateliér latentnú podobu. Zatiaľ som postrehol, že táto povinnosť trénuje schopnosť argumentovať čo má následne vplyv na presnejšie vysvetľovanie a prispôsobenie smerom k poslucháčom. Ako nefrancúz som s tým mal kopec problémov. Netýkali sa ani tak vedomostí ako skôr jazyka a potom najmä ľudskej povahy. Nie je jednoduché plynulo vyjadrovať svoje postrehy v jazyku, ktorého významové rozdiely celkom dobre nepoznáte. Hlavne domácim to dosť reže uši. Kopec poznámok a rôznych grimás, ktorých sa vám následne dostane, vás len uistí, že pochopenie je v nedohľadne. Niektoré vzťahovačné typy s tým môžu mať celkom vážny problém, hlavne vtedy ak pripustia, aby sa nároky na odbornosť presunuli do osobnej roviny. Spolužiaci z cudziny sa v takých chvíľach tvária ako partizáni. To sa navonok síce javilo ako sympatický prejav pochopenia, no ten mohol byť zradnejší ako otvorená kritika zo strany domácich. Jednoducho to bol tréning. Nikto vám nič nedaroval. Argumenty museli byť jasné a postoje kreatívne. Mne toto ujasnenie dosť chýbalo a ocenil by som, keby nám to vedúci seminárov prízvukovali častejšie.
Rozvrh bol veľmi dobre prispôsobený študijnému plánu. Možno si poviete, že na tom nič nie je, ale keď vezmete do úvahy, že váš študijný plán pripravuje dekan s vicedekankou a o rozvrh sa stará jediná sekretárka zo študijného oddelenia, tak si poviete, že to až také jednoduché nie je. Nič sa neprekrývalo a keď bolo treba urobiť nejakú prestávku, tak bola naplánovaná tak, že padla ako uliata. Jedine utorok večer som dosť ťažko znášal, keď mi posledná prednáška končila o 22:30. Samozrejme, že som na ne chodil. Za celý rok som nezažil profesora, ktorý by ma nudil. Vždy to bolo o veľkom obohatení, ktoré živilo ďalšie moje úvahy.
Iným takým prostriedkom obohatenia bola univerzitná sieť knižníc a študovní. Väčšina študentov vyhľadáva tieto miesta kvôli tichu a písaniu rozličných prác. Okrem jedinej sú z princípu všetky umiestnené v podkroví, alebo v podzemí. Každá je vybavená kopírovacou miestnosťou a dostatočne veľkými študijnými stolíkmi.
O pár dní ma čakajú prvé skúšky. Sú chvíle, keď si vravím, že na tom nemôže byť nič ťažké, ale zoči voči nárokom profesorov to tak vždy nevyzerá. Každopádne táto skúsenosť ma ešte len čaká. To, čo som tu doteraz skúsil, ma už aj tak veľmi obohatilo. Nastáva čas overiť si to.
