Donedávna som toto pravidlo úplne rešpektoval. Netvrdím, že som si túto moju nepoškvrnenú minulosť strážil, no keď o tom teraz píšem, tak si pomaly začínať uvedomovať, že som sa dostal mimo povolené normy. Prázdniny sú predsa len na oddych a ja som sa po prvý raz v živote rozhodol, že budem chodiť počas prázdnin do školy.
Tá škola stojí v Royan. Pred vojnou tam na pobreží stálo množstvo malých víl postavených v alžbetínskom štýle. Počas vojny sa tam ukrývalo mnoho Parížanov. Dnes je tých víl menej a Parížania tvoria najpočetnejšiu prázdninovú klientelu miestnych atrakcií. Miestna produkcia červeného vína Bordeaux, Pinea a Cognacu pripravuje pôžitkárom z celého sveta zážitok, ktorý podľa okolností a dávky, sa stáva pamäťovým chirurgom, vymáhačom pravdy a humoristom v jednom. Samozrejme, že tunajší obyvatelia poznajú svoju mieru a zariadení podobných tomu na Prednej Hore je tu pomenej. Okrem iného sa v lokalite vyrábajú vynikajúce syry, ktoré by sme u nás mohli z diaľky porovnať s Nivou. No a ešte je tu mnoho stavieb s nárokom na ochranu, pretože tvoria súčasť kultúrneho dedičstva. V mojom prípade išlo o jazykovú stáž. Odišiel som sa ta učiť Moliérovu reč.
Hneď v prvý deň som chýbal. Išlo viac-menej o problémy cestovného rázu. Aj najrýchlejšie vlaky Francúzska mávajú meškania. A keď sa niekde chcete sťažovať, tak vám zástupcovia dopravnej spoločnosti namiesto ospravedlnenia podajú vizitku lampárne. Dôvodom tejto poznámky nie je lepšie skóre pre obdobu slovenskej dopravnej spoločnosti, ale obyčajná ľudská samoľúbosť.
Pred zelenú bránu stredoškolského internátu, ktorý sa mal na mesiac stať mojím domovom, som prišiel trocha rozladený, ale predsa . V átriu stála skupinka cudzincov. Očividne neboli z Európy. Pri vchode bol rukou napísaný zoznam izieb a ich obyvateľov. Bol som na zozname. Dostal som tridsiatku. Bola spojená s inou izbou. Našiel som v nej Vlasta. Počúval hudbu a kvôli kultúrnemu šoku, predstavil som sa mu vo francúzštine.
- Salut!
- Salut!
- Je m´appelle Marek.
- Je suis Vlasto.
- Si Slovák?
- Aj ty?
- Ešte má prísť jeden Marek. Má to byť kňaz. Nepoznáš ho?
- Áno, poznám.
- Kto je to?
- Ja.
- Naozaj?
- Naozaj.
- Musím dnes zavolať domov, že s tebou bývam. Naši sa potešia. V ten prvý deň, ako som sa neskôr dozvedel od Vlasta, sa až na písanie testov, nič neudialo. Školu som začal v kancelárii zástupkyne riaditeľa školy, na ďalší deň. Neviem či v tom mala prax, alebo iné schopnosti, ale asi po dvoch minútach rozhovoru mi pridelila úroveň a lektora. V mojej skupine tam okrem mňa nebolo ani jedného Slováka, hoci na internáte sme boli ôsmy, zato statočne Španielov a Talianov. V podobnej menšine ako ja bola učiteľka z Holandska, maturantka z Nemecka, kriminalistka zo Švajčiarska a mladý moslim zo Saudskej Arábie. Učiteľ bol mladý, ale skúsený. Hodiny s ním boli veľmi rýchle. Množstvo jazykových laboratórií s vybavením à la James Bond dodávalo škole atmosféru prehnanej serióznosti. Na rozdiel od slávneho hrdinu sme o funkciách polovice tlačidiel na našich stoloch ani netušili a do my zahŕňam aj lektorov. Využívali sme tie laboratória veľmi často. Študovali sme päť hodín denne od pondelka do piatku. Tým čo to nestačilo podstupovali doping v mediotéke. Robili tam domáce úlohy, pozerali francúzsku filmovú klasiku a počúvali načítané romány. V hale bol klavír, internetová kaviareň, mini jedáleň s veľkými automatmi na nápoje a oproti kinosála. Na poschodí sme dokonca natáčali vlastné filmy.
Tá moja letná jazyková škola bola postavená v roku 1966 z podnetu Univerzity v Poitiers a dodnes patrí medzi priekopníkov jazykového vzdelávania na základe využívania audiovizuálnej techniky. Je mnoho študentov, ktorí odídu odtiaľ z nadšením a znovu sa tu vracajú. Nie je to len štúdium čo tu školu poznačilo. U miestnych obyvateľov si urobila dobré meno. A má aj svoje príbehy, ktoré na mojom zozname vystupujú ako: Dustiho slepec, závan Čínskeho komunizmu, Pakistanská nezávislosť, čašník v Cognacu, nehovorte antiklerikál, voľná jednota, , ministrov poradca: „Väzenie je škola!", sladké raňajky, anglický Francúz, Nemecké limity ...
Po návrate na Slovensko som zažil zopár studených spŕch. Pravdu povediac, ani som sa veľmi nečudoval autorom filmu Hostel, keď si za prostredie svojho filmového hororu vybrali práve moju vlasť. Letisko, mestská hromadná doprava, železničná stanica spolu s cestujúcimi sa mi v ten večer zdali pripravené na nakrúcanie. Zachraňovala to až žena pri pokladni, keď staručkému žobrákovi vymieňala mince s milosrdným úsmevom a potom ešte sprievodca v lôžkovom vozni.
Na štyri týždne bolo toho až-až. A mne pomaly svitá, prečo je rozdiel medzi prázdninami a dovolenkou. Medzi dňami prázdnoty a zmysluplnej voľby.
