Z denníka darcu krvi, alebo o tampóne v lakťovej jamke

Autor: Marek Varga | 20.6.2007 o 21:00 | Karma článku: 6,23 | Prečítané:  1598x

       Mali sme vtedy pred maturitou. Jedného dňa prišlo, pár spolužiakov do školy úplne vymenených. V jednom kuse spomínali hrubú ihlu, z ktorej im prišlo nevoľno a sestričky, ktoré im dokázali udržať úsmev na tvári. Vraj to netrvalo ani päť minút. Boli darovať krv a mňa to v okamihu fascinovalo. 

Neodolal som a týždeň nato som, s niekoľkými inými odvážlivcami, sedel v klubovni na transfúzke. Popíjal som čaj, núkal sa keksami a pozoroval som odbery. Starí harcovníci ma hneď odhalili a naschvál začali rozprávať hrôzostrašné historky. Nemuseli, aj tak som mal zovretý žalúdok. Pochopil som o čo im ide, až, keď sa začali zabávať sami na sebe. Uvoľnili atmosféru tak, že keď prišiel rad na mňa, tak som si ani neuvedomoval, že tu hrubú ihlu mám zastrčenú v žile a že tá moja krv odteká do vaku, aby o nedlho niekomu pomohla odohnať tetku Zubatú.

      Z transfúzky som odchádzal s tampónom v lakťovej jamke. Ten tampón sa mi stal najväčším zadosťučinením. Dodnes má pre mňa väčšiu hodnotu ako všetky tie janského plakety, ktoré som podostával. Bol to jediný dôkaz toho, že som daroval kúsok zo seba. Ukázal som ho potom doma. Mama sa usmievala. Neviem čo si vtedy myslela. Neviem čo si mami myslia, keď ich deti začnú pomáhať ľuďom okolo seba. Podľa mňa videla, že tá námaha s výchovou sa oplatila.
       Otec mal iný názor, vlastne ani nie tak iný, ako starostlivý. Nesúhlasil s tým a dokonca chcel, aby som tam už nechodil. Ozvala sa v ňom tá rodičovská starosť, keď ide o potomkov. Podľa mňa mu však moje nadšenie dalo dostatočne najavo, že ma od darcovstva neodradí. Myslím, že to ani v skutočnosti nechcel. Vedel, aké nebezpečenstvá sú s tým spojené, no nepovedal mi o nich. Dosiahol však to, že som začal nad niektorými vecami viac uvažovať. Predovšetkým nad tým, že život je dar. To, že niekto má zdravia viac a niekto menej nie je len otázka správnej životosprávy. Život si sami dať nevieme, ale čarovné je, že ho vieme darovať ďalej.
       Je mi smutno, keď čítam o tom aké  "výhody" má to Slovenské darcovstvo krvi. Nepoznám darcu, ktorý by chodil na odber krvi len preto, aby sa dozvedel či je zdravý, alebo preto, aby sa dozvedel akú ma krvnú skupinu. Vždy sa však teším, ak sa v čakárni objavia chlapi zo železiarní, ktorí urobia dobrú náladu.
       Úplne iná vec je, že čoraz menej slabých ľudí chce byť obdarovaných. Obyčajne vravia, že ste sa nemuseli unúvať, že váš dar nepotrebujú, že si poradia aj sami. Na druhej strane Slovenskí tridsiatnici sú považovaní za ľudí bez srdca, za bezcharakterné hyeny. Majú image dravej šťuky, ktorá nevie pozerať na nič iné, ako na vlastný prospech a pohne sa za všetkým čo jej ho prinesie. To preto sa im podsúva, že darovanie má svoje výhody. Veď hlavné je, aby sa chytili a prišli.
       Rozumiem tomu. No hnevá ma to, lebo je pre mňa stále ťažšie riešiť kráľovu hádanku z rozprávky o troch grošoch a síce ako darovať z čistej ľudskosti.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Za vyliečených považujú ľudí aj bez testu. Je to podložené výskumom, tvrdia hygienici

Aj bez testu môže karanténu ukončiť len lekár alebo hygienik.

Armáda predstavila základný plán celoplošného testovania

Ministerstvo obrany identifikovalo päťtisíc odberných miest.


Už ste čítali?